Posúdenie organizačnej zložky zahraničnej osoby ako prevádzkarne
Otázka
Právnická osoba so sídlom v zahraničí si na území Slovenskej republiky zriadila
organizačnú zložku, ktorá zabezpečuje elektronické telekomunikačné služby a
prenos medzinárodnej hlasovej služby na Slovensku. Organizačná zložka má na
území Slovenska sídlo, ako aj elektronické zariadenie fyzicky umiestnené na
Slovensku, ktoré slúži na transformáciu hlasových služieb a prostredníctvom
ktorého poskytuje tieto služby, ktoré sú organizačnou zložkou aj fakturované. V
rámci organizačnej zložky pôsobí na Slovensku iba jej vedúci (zahraničná osoba),
ktorý sa na Slovensku nezdržiava nepretržite, ale iba počas niekoľkých dní v
mesiaci, v rámci ktorých riadi podnikateľské aktivity v sídle organizačnej
zložky alebo sa stretáva s obchodnými partnermi (dodávateľmi ako aj samotnými
zákazníkmi). Keďže organizačná zložka poskytuje špecifický druh elektronických
služieb, nie je v jej konkrétnom prípade potrebná častejšia prítomnosť vedúceho
organizačnej zložky, resp. stálejšia prítomnosť, pretože na to, aby bola
organizačná zložka schopná poskytovať uvedené služby samostatne to nie je
nevyhnutné. Je možné v danom prípade považovať organizačnú zložku za
prevádzkareň pre účely DPH?
 
Odpoveď
Informácie  uvedené v otázke nie sú dostatočné na to, aby bolo možné posúdiť, či
ide o prevádzkareň v zmysle § 4 ods. 5 zákona o DPH. V intenciách nižšie
uvedeného a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ by si mal daňový subjekt posúdiť, či 
organizačná zložka zahraničnej osoby zriadená v tuzemsku spĺňa kritériá
prevádzkarne v zmysle zákona o DPH. Na tento účel uvádzame:   
Podľa § 4 ods. 5 zákona o DPH sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania,
ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Ak má
zahraničná osoba v tuzemsku zriadenú organizačnú zložku, ktorá je zapísaná v
obchodnom registri, ešte nie je možné hovoriť automaticky o prevádzkarni na
účely zákona o DPH. Ak má organizačná zložka spĺňať kritériá prevádzkarne v
zmysle zákona o DPH, je potrebné skúmať aj ďalšie faktory nevyhnutné  pre
existenciu prevádzkarne (personálne a materiálne vybavenie potrebné na
vykonávanie ekonomickej činnosti) v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (napr.
rozhodnutie C-190/95 ARO Lease, C-390/96 Lease Plan Luxembourg,  C-73/06 Planzer
Luxembourg, C-168/84 Gunter Berkholz).  Súdny dvor EÚ konštatuje, že dôsledkom
toho, aby sa prevádzkareň mohla účelne považovať, v rámci výnimky z prioritného
kritéria sídla, za miesto poskytnutia služby zdaniteľnej osoby, musí na
dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského
a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné služby samostatne.
Súdny dvor EÚ dospel k názoru, že ak leasingová spoločnosť (predmetom rozsudku
C-190/95 je prenájom automobilov leasingovou spoločnosťou) nemá v členskom štáte
ani vlastný personál, ani organizačnú zložku, ktorá na dostatočnej úrovni
zabezpečuje stálosť, ktorá môže uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o
správe, a teda ktorá je schopná samostatne poskytovať predmetné služby, nemožno
mať za to, že táto leasingová spoločnosť má stálu prevádzkareň v danom členskom
štáte.  Zriadenie odlišného sídla (prevádzkarne) od hlavného sídla podnikania je
možné len v prípade, ak sa takéto sídlo vyznačuje dostatočným stupňom trvalosti
a adekvátnou štruktúrou, z hľadiska ľudských a technických zdrojov, na dodávanie
dotknutých služieb na nezávislom základe (C-390/96). Súdny dvor EÚ  dospel k
názoru, že keď nemá leasingová spoločnosť v členskom štáte k dispozícii buď
vlastný personál alebo štruktúru vyznačujúcu sa dostatočným stupňom trvalosti na
poskytnutie rámca, v ktorom môžu byť zhotovené zmluvy alebo uskutočnené
manažérske rozhodnutia, aby sa tým pádom zaručilo poskytovanie predmetných
služieb na nezávislom základe, nemôže sa takáto spoločnosť považovať za
spoločnosť so stálou prevádzkou v danom štáte.
 
Podľa rozhodnutia C-168/84 Gunter Berkholz služby nemožno považovať za
poskytnuté v prevádzke inej ako miesto sídla podniku poskytovateľa služieb ak
táto prevádzka nemá určitú minimálnu veľkosť a nie sú permanentne prítomné
ľudské, ako aj technické zdroje nevyhnutné na poskytovanie služieb. O stálu
prevádzku ide len vtedy, ak si prevádzka vyžaduje permanentnú prítomnosť tak
ľudských, ako aj technických zdrojov nevyhnutných na poskytovanie konkrétnych
služieb. Z návrhov generálneho advokáta k prípadu C-452/03 RAL Ltd vyplýva, že
vo veci C-190/95 ARO Lease Súdny dvor rozhodol, že na to, aby sa dospelo k
záveru, že dodávateľ služieb má stálu prevádzkareň je postačujúce, aby mal v
členskom štáte buď svoj vlastný personál alebo štruktúru, ktorá má dostatočný
stupeň stálosti na to, aby poskytla rámec, v ktorom môžu byť uzatvárané zmluvy,
uskutočňované manažérske rozhodnutia, dojednávané obchody, prijímané platby...
Potrebná „štruktúra“ sa nevyhnutne bude líšiť v závislosti od dotknutého
sektora.
 
Pod pojmom prevádzkareň v zmysle § 4 ods. 5 zákona o DPH je potrebné rozumieť
stále miesto vykonávania samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej
sa dosahuje príjem (vykonávanie činnosti na pokračujúcej báze, resp. opakovane)
a ktoré disponuje na jednej strane materiálnym vybavením potrebným na
vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta (napr. kancelárske priestory, v
ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenia) a na strane druhej personálnym
vybavením (personál, resp. zamestnanci, ktorí sú stále k dispozícii na uvedenom
mieste) potrebným na vykonávanie uvedenej ekonomickej činnosti z tohto miesta.
Uvedené skutočnosti potvrdzujú aj rozsudky Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorých,
na to aby sa prevádzkareň mohla považovať za miesto poskytnutia služby, musí na
dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu (dostatočný stupeň
trvalosti), ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná
poskytovať predmetné služby samostatne, tzn. schopnosť, resp. možnosť z
uvedeného miesta uzatvárať a vyhotovovať zmluvy, uskutočňovať manažérske
rozhodnutia, dojednávať obchody, prijímať platby, vykonávať nezávisle konkrétnu
ekonomickú činnosť. Pritom musí ísť o ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje
príjem, teda nie činnosť vykonávanú napr. pre svojho zriaďovateľa so sídlom v
zahraničí. Na účely registrácie podľa § 4 zákona o DPH je možné vziať do úvahy
len  prevádzkareň, ktorá spĺňa kritériá uvedené v  § 4 ods. 5 zákona o DPH. Ako
z vyššie uvedeného vyplýva, je na daňovom subjekte, aby splnenie kritérií
prevádzkarne uvedených v tomto stanovisku posúdil.