Uplatnenie daňového režimu pri zabezpečení ubytovania

Otázka:
Na ktoré zdaniteľné osoby sa vzťahuje postup podľa § 65 zákona o DPH, resp.
vzťahuje sa  osobitná úprava pre cestovné kancelárie  na platiteľov dane, ktorí
zabezpečujú ubytovanie pre iného platiteľa dane, napr. pre zamestnancov
obchodných partnerov, príp. obchodných partnerov objednávateľa?

Odpoveď:
Osobitnú úpravu podľa § 65 ods. 1 zákona o DPH je povinný uplatňovať platiteľ
dane, ktorý obstaráva od iných zdaniteľných osôb tovary a služby na účel
uskutočnenia cesty (ďalej “služby cestovného ruchu“) a pri predaji vystupuje
voči zákazníkovi vo vlastnom mene. Transakcie, ktoré cestovná kancelária
uskutoční v súlade s podmienkami ustanovenými v § 65 ods. 1 zákona o DPH (čl.
306 a 307 smernice 112) na uskutočnenie cesty, sa považujú za dodanie jednej
služby cestovného ruchu zákazníkovi. Postup podľa osobitnej úpravy sa uplatní
iba na služby, príp. tovary obstarané, resp. nakupované od tretích osôb na účely
uskutočnenia cesty. Pre účely § 65 zákona o DPH je každý platiteľ dane, ktorý
spĺňa podmienky pre uplatňovanie osobitnej úpravy, označovaný pojmom „cestovná
kancelária“.

Spresnenie vymedzenia osôb, ktoré sú povinné postupovať podľa osobitnej úpravy,
vychádza z judikatúry Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa výkladu čl. 26 šiestej
smernice (čl. 306 až 310 smernice 112). Napríklad z rozsudkov v prípadoch
C-308/96 a C-94/97 T.P.Madgettom a R.M.Baldwin, C-200/04 ISt internationale,
C-31/10 Minerva Kulturreisen, C-189/11 Európska komisia proti Španielskému
kráľovstvu vyplýva, že poskytovateľom cestovných služieb je akákoľvek zdaniteľná
osoba, ktorá poskytuje službu cestovného ruchu. Avšak pre posúdenie, či
podnikateľský subjekt vykonáva obdobné činnosti ako sa vzťahujú na cestovnú
kanceláriu, je potrebné skúmať, či spoločnosť koná vo svojom vlastnom mene voči
zákazníkom, či má súhrn vlastností podnikateľského subjektu, ktorý vykonáva
špecifickú činnosť, ako cestovná kancelária a cestovná agentúra, na ktoré sa
vzťahuje osobitná úprava cestovných kancelárií a či používa pre svoje plnenia
služby a dodávky ďalších zdaniteľných osôb, a v neposlednej miere je potrebné
prihliadať aj na cieľ, resp. zámer zavedenia tejto legislatívnej úpravy. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ cieľom osobitnej úpravy DPH pre cestovné
kancelárie je prispôsobiť uplatniteľné pravidlo špecifickým činnostiam
cestovných kancelárií a organizátorov turistických zájazdov. Služby poskytované
týmito podnikmi sa vyznačujú tým, že najčastejšie pozostávajú z množstva plnení,
najmä v oblasti dopravy a ubytovania, ktoré sa uskutočňujú tak na území, ako aj
mimo územia členského štátu, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo stálu
prevádzkareň. Uplatnenie všeobecných pravidiel týkajúcich sa miesta zdanenia,
základu dane a odpočtu dane na vstupe by z dôvodu veľkého množstva a miesta
poskytnutých plnení spôsobovalo týmto podnikom praktické problémy spôsobilé
brániť výkonu ich činnosti.

Službou cestovného ruchu sa rozumie aj jedna služba cestovného ruchu, ktorou
môže byť buď doprava alebo ubytovanie, ak popri nej platiteľ dane poskytuje aj
ďalšie služby, ako sú napr. informácie a rady týkajúce sa ponúk o výbere
dovolenky a rezervácii ubytovania, resp. dopravy, a pod., ktoré obstará od iných
osôb a následne ich predáva vo vlastnom mene.

Súdny dvor EÚ o veci C-163/91 Van Ginkel, v bode 24 uvádza, že okolnosť, že
cestovná kancelária poskytuje len ubytovanie, nie je postačujúca na vylúčenie
tohto plnenia z pôsobnosti článku 26 šiestej smernice (čl. 306 smernice 112, §
65 zákona o DPH). Služba poskytovaná CK aj keď sa obmedzuje len na poskytovanie
ubytovania, nemusí byť v takomto prípade obmedzená na jedinú službu, keďže môže
zahŕňať okrem ubytovania aj služby, ako sú informácie a rady, v rámci ktorých
„agent“ ponúka množstvo dovolenkových ponúk a rezerváciu ubytovania.

Vzhľadom na vyššie uvedené, ak platiteľ dane zabezpečuje ubytovanie v tuzemsku,
či už pre zdaniteľnú alebo nezdaniteľnú osobu, obstaraním od tretej osoby,
pričom popri službe ubytovania neposkytuje žiadne ďalšie služby, ako napr.
informácie a rady, v rámci ktorých by ponúkal informácie o výbere lokality,
ubytovacieho zariadenia, termíne, rezervácii ubytovania a pod., za takýchto
podmienok obstarania ubytovacích služieb nie je vylúčená možnosť uplatnenia
bežného režimu zdanenia, t.j. tuzemský platiteľ dane by si uplatnil odpočítanie
dane z prijatých služieb a na výstupe by uplatnil bežný režim zdanenia. Ak teda
vychádzame zo skutočnosti, že ďalšie informácie o hotelovom ubytovaní nie sú
súčasťou poskytovanej ubytovacej služby, v tom prípade je možné uplatniť bežný
režim dane. Je však na platiteľovi dane, aby preukázal, že obstaranie služby
ubytovania nie je sprevádzané ďalšími službami.

Dátum vydania stanoviska: 16. 7. 2018