Cestovné náhrady
Cestovné náhrady sú daňovým výdavkom ( § 19 ods.2 písm. d) zákona o dani z
príjmov) do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov (napr. podľa
zákona 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov), a
vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste poskytované podľa § 14 zákona o
cestovných náhradách.
FAQ
Otázka č.1 – Vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste
Pri zahraničnej pracovnej ceste poskytla spoločnosť svojmu zamestnancovi
vreckové vo výške 60 % z nároku na stravné. V akej výške je vreckové daňovým
výdavkom?
Odpoveď
Podľa § 14 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších
predpisov môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi pri zahraničnej
pracovnej ceste popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov aj
vreckové vo výške do 40 % stravného ustanoveného podľa § 13 ods.4 a 5 tohto
zákona. Keďže vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste je uznaným daňovým
výdavkom vo výške podľa § 14 zákona o cestovných náhradách, suma prevyšujúca 40
% ustanoveného stravného (v danom prípade vo výške 20 % stravného) je
pripočítateľnou položkou k výsledku hospodárenia na riadku 130 daňového
priznania (riadok 14 tabuľky A).
Otázka č. 2 – Vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste vo forme benefitu
Pri zahraničnej pracovnej ceste poskytla spoločnosť svojmu zamestnancovi
vreckové vo výške 60 % z nároku na stravné. Vzhľadom na charakter práce
zamestnanca je táto výška vreckového pri zahraničnej ceste zamestnanca dohodnutá
v pracovnej zmluve. V akej výške je vreckové daňovým výdavkom spoločnosti?
Odpoveď
Podľa § 19 ods.2 písm. d) zákona o dani z príjmov vreckové pri zahraničnej
pracovnej ceste je daňovým výdavkom vo výške podľa § 14 zákona o cestovných
náhradách (zákon č. 283/2002 Z. z.). Z tohto ustanovenia vyplýva, že
zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste
popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov aj vreckové vo výške
do 40 % stravného ustanoveného podľa § 13 ods.4 a 5 tohto zákona.
Podľa § 19 ods.1 zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 1.1.2015 výdavok
(náklad), ktorý limituje zákon o dani z príjmov, možno zahrnúť do daňových
výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone okrem
výdavkov (nákladov) vynaložených zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem
podľa § 5 ods.1 a ods.3 písm. d) zákona o dani z príjmov za podmienok
ustanovených osobitným predpisom.
V nadväznosti na uvedené, ak poskytnutie vreckového pri zahraničnej pracovnej
ceste v sume vyššej ako vyplýva z § 14 zákona o cestovných náhradách je so
zamestnancom dohodnuté v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve, poprípade v
internom predpise, či inej zmluve, možno ho považovať za daňový výdavok
zamestnávateľa za podmienky, že poskytnutie tohto benefitu je zamestnancovi
zdanené ako príjem zo závislej činnosti a je súčasťou vymeriavacích základov na
povinné zdravotné poistenie a povinné sociálne poistenie.
Otázka č.3 – Stravné zabezpečené zamestnávateľom v plnom rozsahu
Zamestnanci spoločnosti sa v septembri roka 2022 zúčastnili štvordňového
školenia mimo pravidelného pracoviska. Náklady na školenie, ktoré organizovala
spoločnosť, boli príslušným prevádzkovým zariadením fakturované dvoma
faktúrami. Zvlášť boli fakturované prenájom priestorov a ubytovacie služby a
zvlášť bola vystavená faktúra za stravovacie služby. Podľa faktúry za
stravovacie služby vychádza na zamestnanca stravné v 1. a 4. deň vo výške 15 €
, 2. a 3. deň stravné vo výške 20 €. V akej výške je fakturovaná suma za
stravovacie služby daňovým výdavkom?
Odpoveď
Spoločnosť fakturované stravovacie služby poskytnuté zamestnancom pri
pracovnej ceste zahrnie do daňových výdavkov v súlade s § 19 ods.2 písm. d)
zákona o dani z príjmov len do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa § 5 zákona o
cestovných náhradách. Keďže stravné, ktoré zodpovedá dĺžke pracovnej cesty v
jednotlivých dňoch strávených zamestnancami na pracovnej ceste je v 1. a 4. deň
vo výške 9,60 € a v 2. a 3. deň vo výške 14,50 €, suma stravného zúčtovaná do
nákladov nad limit stanovený zákonom o cestovných náhradách je pri zistení
základu dane položkou zvyšujúcou základ dane. Úprava sa vykoná pripočítaním
tejto sumy k výsledku hospodárenia.
Otázka č.4 – Ubytovanie konateľa spoločnosti v prenajatom byte
Konateľom spoločnosti je štátny občan Belgicka s trvalým pobytom v Belgicku.
Pri výkone práce pre spoločnosť je na Slovensku ubytovaný v byte, ktorý na
tento účel prenajala spoločnosť. Je platba za prenájom bytu uznaným daňovým
výdavkom spoločnosti?
Odpoveď
Podľa § 19 ods.2 písm. d) zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom sú cestovné
náhrady do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov, napr. podľa
zákona č.283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.
Konateľ je podľa § 1 ods.2 písm. b) zákona o cestovných náhradách na účely
tohto zákona zamestnancom. Keďže osoby vymedzené v tomto ustanovení nemajú
dohodnuté pravidelné pracovisko, pracovnou cestou podľa § 2 ods.1 zákona o
cestovných náhradách je aj cesta, ktorá trvá od nástupu týchto osôb na cestu na
plnenie činností pre nich vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu
činností do skončenia tejto cesty (v konkrétnom prípade cesta z Belgicka do
sídla firmy vrátane výkonu práce vo firme a cesta späť) , za ktorú im patrí aj
náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie.
Ak konateľ pri takejto pracovnej ceste uhrádza ubytovanie sám, má nárok na
úhradu preukázaných výdavkov za ubytovanie. V prípade, že konateľovi zabezpečí
ubytovanie spoločnosť (zamestnávateľ) , zamestnanec (konateľ) si túto cestovnú
náhradu neuplatňuje. U zamestnávateľa je teda prenájom bytu, v ktorom je
ubytovaný konateľ firmy v rámci pracovnej cesty, daňovo uznaným výdavkom v
súlade s § 2 písm. i) a 17 ods.1 zákona o dani z príjmov.
Otázka č.5 – Ubytovanie živnostníkov
Spoločnosť má uzatvorené so živnostníkmi mandátne zmluvy na vykonávanie
remeselných prác. V zmluvách je dohodnuté, že spoločnosť uhradí všetky náklady
spojené s ubytovaním živnostníka. Sú náklady spoločnosti vynaložené na
ubytovanie živnostníkov uznaným daňovým výdavkom?
Odpoveď
Za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov je považovaný
výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený
daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka v súlade s účtovnými predpismi
alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami, ktoré
možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone sú
výdavky na cestovné náhrady do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných
predpisov. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje poskytovanie náhrad
výdavkov a iných plnení pri pracovných cestách osobám, ktoré sú vymedzené v § 1
ods. 1 a 2 tohto zákona. Z uvedeného zákona vyplýva, že pokiaľ spoločnosť
(zamestnávateľ) hradí osobám, ktoré sú vymedzené v zákone o cestovných
náhradách, a to v rozsahu stanovenom v tomto zákone, je to pre neho daňový
výdavok v súlade s § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov.
V prípade, ak spoločnosť uhradí tieto náklady osobám, ktoré nie sú uvedené v § 1
ods. 1 a 2 zákona o cestovných náhradách, takýto výdavok nie je možné uznať za
daňový výdavok v zmysle § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov. V takýchto
prípadoch je potrebné vychádzať z konkrétnej uzatvorenej zmluvy medzi
odberateľom a dodávateľom a daňové výdavky posudzovať v nadväznosti na § 17 ods.
1 písm. b) a na už citované ustanovenie § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. V
predmetnom prípade spoločnosť nemá priamo znášať (účtovať) náklady na ubytovanie
SZČO. Tieto náklady má znášať SZČO, ktorá si uvedené náklady na ubytovanie
premietne do ceny ňou poskytnutej služby.
Pokiaľ sa spoločnosť zmluvne s dodávateľom dohodne, že ubytovanie pre SZČO bude
zabezpečované a uhrádzané odberateľom, pričom dodávateľ túto skutočnosť zohľadní
v cene poskytnutej služby (t.j. zníži ju), ide o kompenzáciu nákladov, čo je v
rozpore s ustanovením § 7 ods. 5 zákona o účtovníctve.
Otázka č. 6 – Výdavky na zrušenú letenku
Je možné uznať storno poplatok za prebookovanie letenky na služobnú cestu za
daňový výdavok spoločnosti?
Odpoveď
V súlade s § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami,
ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone sú
cestovné náhrady do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa zákona č. 283/2002 Z. z.
o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, a vreckové pri zahraničnej
pracovnej ceste poskytované podľa zákona o cestovných náhradách.
Z uvedeného vyplýva, že náklady na zakúpenie letenky sú daňovým nákladom v
súlade s § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov za predpokladu dodržania
podmienok stanovených v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Pokiaľ došlo k
zrušeniu zahraničnej pracovnej cesty, poplatok za zrušenie letu možno považovať
za daňový výdavok v súlade so zákonom o dani z príjmov za predpokladu, že
spoločnosť vie preukázať, že zahraničnú pracovnú cestu bola nútená zrušiť v
dôsledku nepredvídateľných skutočností, resp. ju nemohla zrušiť bez vzniku
poplatkov.
Otázka č. 7 – Výdavky na prenajatý byt
Môže dať spoločnosť do daňových výdavkov náklady spojené s prenájmom bytu v
inom meste, ktorý je využívaný na ubytovanie konateľov, resp. iných zamestnancov
pri pracovných cestách?
Odpoveď
Ak spoločnosť z hľadiska hospodárnosti, resp. z iných dôvodov namiesto úhrad
nákladov za ubytovanie poskytované inými subjektmi prenajala byt, ktorý využíva
na účely ubytovania konateľov spoločnosti počas výkonu ich činnosti pre
spoločnosť, resp. iných zamestnancov spoločnosti pri pracovných cestách,
prípadne byt využíva na iné účely v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, je
možné náklady na prenájom tohto bytu, ako aj výdavky súvisiace s jeho
prevádzkou, ak ich úhrada vyplýva z nájomnej zmluvy, napr. na spotrebu
elektriny, plynu, vody, uznať za daňové výdavky spoločnosti za splnenia
podmienky daňového výdavku podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.
Otázka č. 8 – Cestovné náhrady konateľa spoločnosti
Môže si konateľ spoločnosti uplatniť cestovné náhrady? Podľa ktorého zákona?
Odpoveď
Zákon o cestovných náhradách sa vzťahuje na konateľa na základe ustanovenia § 1
ods. 2 písm. b) – ide o osobu zvolenú alebo vymenovanú do orgánu právnickej
osoby, ak nie je k tejto právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu. Za pracovnú
cestu sa podľa ustanovenia § 2 ods. 1, druhá veta zákona o cestovných náhradách
na účely poskytovania cestovných náhrad považuje každá cesta konateľa, v rámci
ktorej plní funkciu, ktorá pre neho vyplýva z tohto osobitného postavenia, t. j.
z postavenia konateľa spoločnosti. Podmienkou poskytovania cestovných náhrad je
v tomto prípade priama súvislosť medzi vykonanou cestou a činnosťou konateľa
spoločnosti a nie miesto, kde sa táto činnosť vykonáva.